MÔJ MISIJNÝ POMOCNÍK

            Hernán Jimenéz z Mexika, ktorý pôsobí v Ríme, porozprával svedectvo zo života 27-ročného Laura: „Lauro bol prvý človek chorý na aids, ktorého som osobne spoznal. V minulosti bol závislý na drogách.
            Po mnohých rokoch Lauro pristúpil k spovedi a prijal sväté prijímanie. Začal som ho častejšie navštevovať. Časom sme sa spolu zblížili. Pre Laura som bol priateľom, a zároveň i kňazom.
            V poslednom štádiu choroby zakúšal Lauro monotónnosť hodín, ktoré pomaly plynuli pod jarmom nezvratnej skutočnosti, že istotne prichádza smrť. Rozmýšľal som, ako mu pomôcť. Bol vo svojom utrpení tak sám. Ja som síce za ním prišiel, zažartoval som si s ním, porozprával sa, ale opäť som musel odísť, aby som plnil mnohé svoje ďalšie povinnosti.
            „To, čím on teraz žije, je kríž. Pre neho je dôležité nájsť v ňom zmysel,“ napadlo mi raz cestou za ním. A tak som sa zastavil na najbližšej fare, aby som si od kňaza vypýtal kríž. Pre Laura sme vybrali jeden – bol poriadne zaprášený – zo sakristie.
            Keď som prišiel k Laurovi, povedal som mu: „Lauro, potrebujem od teba pomoc. Si ochotný sa zapojiť?“ „Áno, otče,“ odpovedal. „Potrebujem pomoc v misii. Poverili ma, aby som za šesť mesiacov otvoril seminár. Na to potrebujem dom, povolenia, peniaze, ochotných ľudí a samozrejme mladých mužov s kňazským povolaním. Ty by si sa modlil za kňazské povolania a za budúci seminár. Potrebujem takého pomocníka. Veľmi. Pomôžeš mi, Lauro?“ Lauro ochotne prikývol. Vtedy som mu položil kríž na hruď. Zobral si ho a zatvoril oči. „Ďakujem, Lauro, viem, že spoločne to zvládneme,“ povedal som mu, keď som opúšťal jeho izbu. A keď som sa ešte raz nakrátko obzrel za Laurom, už sa modlil a mňa nevnímal.
            Od toho dňa sme spolu telefonovali najmenej dvakrát do týždňa. „Otče, ako sa ti darí? Pokračuješ dobre?“ pýtal sa. A keď som sa mu zveril s nejakými starosťami, povedal: „Mávam veľké bolesti, obetujem ich za tvoje potreby.“ A raz vzápätí dodal: „Ale aj ty sa musíš modliť! Ja obetujem bolesti, ty sa musíš modliť. Sme predsa tím, nie?“
            Pri rozhovoroch o budúcom seminári sa pýtal na detaily, chcel poznať konkrétne mená, aby ich mohol klásť na oltár svojho utrpenia. S nesmiernou radosťou so mnou prežíval schválenia, materiálnu podporu, prvých mladých mužov, ktorí si podali prihlášku.
            Boh si ho vzal k sebe práve v čase posviacky seminára. Po celý čas som na Laura myslel. Svoju misiu plnil skvele. Pochovali ho s jeho „misijným krížom“ na hrudi.
            Keď som sa stretol s jeho matkou, spomenul som pred ňou kostol, z ktorého som pre Laura zobral kríž. Jej oči sa naplnili slzami: „Neuveríte, otče, ale tam sme bývali, keď sa Lauro narodil. A práve v tom kostole bol Lauro pokrstený.“
            Laurov životný príbeh ma presviedča o tom, aké je pre trpiaceho dôležité, aby nebol sám a aby našiel v utrpení zmysel. Neprestanem o tom hovoriť druhým.“

(zdroj: Víťazstvo Srdca, 115/2017)